(ne) odviate vetrom ani časom
Dobroslavu Luknárovú som spoznala pred necelými dvomi rokmi. V Račianskom výbere sme potrebovali autorov, ktorí vedia písať, zaujímajú sa o históriu, a tak mi dali na ňu kontakt. Prišla, na vzhľad dáma, upravená až na každý detail, držiaca si istý odstup, veľmi zdvorilá, milá a múdra. Nevnucovala svoj názor v diskusii o materiáloch, ale jasne a pragmaticky formulovala vety. Potom začala písať momenty z histórie Rače, kde ma prekvapila exaktnou, doslova pragmatickou túžbou po zachytení všetkých momentov, a to až dokumentárnym, encyklopedickým spôsobom. Z jej článkov bolo cítiť, že nijako a nikdy nechce prekrútiť, čo i len najmenší fakt starý pár storočí, či niekoľko desiatok rokov, záleží jej na tom, aby sme ako čitatelia všetko vnímali v súvislostiach, v hre rozhodujúcich udalostí. Mala problém, ako sa mi priznala, niekedy príspevok skrátiť na požadovaný rozsah, ale, ak som jej ho upravila, s pokorou to prijala.
Prečo takýto úvod? Spisovateľka Dobroslava Luknárová ma veľmi prekvapila. Svojím, pre mňa absolútne novým rozmerom. Cit, vnímanie atmosféry, veľká škála výrazových prostriedkov v peknej slovenčine s uplatňovaním a využívaním dnes už niekedy dávno zabudnutých slov, či väzieb.
...ako let motýľa... je knižočka malých „veľkých“ spomienok na detstvo, rôzne situácie, plná atmosféry. Akoby naraz tých pár desiatok rokov neušlo a to ich autorka „nechytá za chvost“, pretože vďaka svojej pragmatickosti a exaktnosti rozvíja dokumentárny film, ktorý ako na filmovom plátne prebieha pred očami čitateľa. Snahou po dodržiavaní pravdy, čo zažila a videla, však ponúka ďalší rozmer. Priznám sa, že ma táto knižka donútila intuitívne rozmýšľať nad tým, čo si ja pamätám z detstva. A niektoré pasáže, napríklad detské hry, či moje prvé kino, alebo záhrada so stromčekmi, vôňa Vianoc, Veľkej noci, alebo hody, a ďalšie, sa mi vrátili. My, Slováci, ktorí sme prežili detstvo, alebo jeho časť kedysi na dedinách, či v malých mestách, sa môžeme nadýchať tej nádhernej atmosféry, ktorú sme zažili, a ktorá, žiaľ, už prirodzene takmer neexistuje. Práve pre tých mladších by to malo byť čaro nepoznaného a možno vyvolať snahu dozvedieť sa viac o tom, odkiaľ som a kam prichádzam. Nazdávam sa, že to je hlavná devíza knižočky Dobroslavy Luknárovej. A to nie je málo.
Rumanovčania, tak trochu vám aj závidím, podobne ako autorke, že si toho až toľko pamätá. No, to muselo byť, napriek všetkým peripetiám, ktoré doba prinášala, krásne detstvo.
PhDr. Oľga Janíková
... milé a ďaleké veci...
"Milé a ďaleké veci, no nezhasol v nás ten čas..." (S. Jesenin)
Nezhasol, najmä keď sa k nám prihovoril tak nástojčivo, čisto a úprimne ako v týchto spomienkach. Boli to roky, keď sme sa pripravovali na vstup do života. A prácu na tomto ušľachtilom diele, prácu svojich rodičov, učiteľov, Márii a Ladislava Koričanských i celého učiteľského zboru u nás v Rumanovej pripomína v milých, jasných poviedočkách ich dcéra Dobruška. Spomienky vnímavého dievčatka...
Vtedy bol u nás vyspelý a zomknutý učiteľský kolektív. Rodiny Milovcov, Koričanských, Záhorských, boli priam božím darom pre deti poľnohospodárskych robotníkov, gazdov a ostatných občanov z Rumanovej, Malého i Veľkého Bábu, Pustých Sadov, či Bábskych majerov. Pán učiteľ Lacko Koričanský bol zvláštny zjav. Nacvičoval divadelné hry. Sám som hral pod jeho vedením v hrách Vianoce na horách, Slepý pastier, Radúz a Mahuliena a v ďalších hrách, či slávnostných programoch. V roku 1948 hral v Maríne Havranovej Viktora
Žiaranského a v roku 1956 som si tohto štúrovca, romantického právnika, zahral ja. Bola to pre mňa veľká česť. S divadlom a so školou sme žili. Poobede sme chodili vyrezávať figúrky do bábkového divadla, šili kostýmy, nacvičovali. Pre nás žiakov boli nezabudnuteľné výlety po Slovensku, športové hry, či branné preteky. Všade bol pán učiteľ Koričanský. Maľoval -
a je pekné, že práve jeho maľby ilustrujú túto knižočku.
S láskou a úprimnosťou v duši si spomínam na nezabudnuteľnú a milú pani učiteľku, autorkinu matku, Máriu Koričanskú. Hoci učila takzvané ťažné predmety, matematiku a fyziku, mali sme ju všetci veľmi radi. O tom svedčia príhody a udalosti, ktoré tak úprimne opisuje autorka tejto milej krehkej knižočky. Títo milí učitelia pôsobili u nás v Rumanovej do roku 1952. Všade bolo treba schopných a múdrych učiteľov. A tak sa pán Koričanský stal
riaditeľom Strednej školy v Majcichove. Rodina odišla za ním. Nikto z nás, ktorých učitelia Koričanskí učili, nemôže na nich zabudnúť. Verím, že všetci, ktorí si túto knižočku prečítajú, budú so mnou súhlasiť. A spomienky na Rumanovú zašlých čias od ich dnes už dospelej dcéry nás osviežia a potešia. Úprimná vďaka.
PeadDr. Jozef Hunák
Trenčín, rodák z Rumanovej
Poznámka vydavateľa
O neočakávanej a prekvapivej udalosti sa hovorí, že prišla náhle ako blesk z jasného neba. My v Rumanovej sme začali vravieť, že sa objavila ako meteorit. List z novembra 2008 od pisateľky Dobroslavy Luknárovej, rodenej Koričanskej mal podobný charakter. Už po prvých riadkoch sa dalo vycítiť, že jeho obsah má veľkú výpovednú hodnotu. Spomienky na detské časy prežité v Rumanovej neboli zrejmé iba z poznámky autorky: „Rumanová – to je časť môjho detstva - a mám ju natrvalo zapísanú nielen vo svojej pamäti, ale aj vo svojom srdci“, ale boli podčiarknuté aj výrazovými prostriedkami, citlivými obrazmi a oduševneným prienikom zrelého človeka do čias raného detstva. Už pri prvých následných výmenách písomností a pri prvom osobnom stretnutí som si uvedomil, že som spoznal zaujímavú paniu s citom pre lyrické vnímanie životných situácií, ktorá nielen poetiku života vníma, ale ktorá ju vie aj prirodzene a podvedome vytvoriť. Neskôr rovnako prirodzene svoje spomienky na Rumanovú rozpísala do súboru 43 čŕt graficky podfarbených obrázkami z rodinnej dielne svojho otca. Z nich vzniklo toto jedinečné, prekrásne, vzácne a očarujúce literárne dielo. Ešte nikdy nevyšla publikácia podobného charakteru, zachytávajúca na základe životných situácií dieťaťa život rumanovského spoločenstva v konkrétnej dobe. Okno do minulosti je vzácne tým, že mnohým umožňuje pohľad do časov svojej mladosti. Tým neskôr narodeným sa zasa dostanú do podvedomia útržky obrazov z obdobia života svojich predchodcov v čarovnej atmosfére pripomínajúcej pohľad do tušenej histórie cez krištáľovú guľu...
Spôsob vyjadrovania a znovuoživenia osobných zážitkov spomienkami je priamy, jasný, dynamický a výstižný, popretkávaný poetikou života, ktorú vie autorka tak pútavo, zaujímavo a dramaticky zvýrazniť. Tá lyrika v prozaickom popise (či naopak?) zvýraznená veršami v úvode a na záver dáva celému dielu osobitné čaro a zaujímavý, upokojujúci náhľad, či dojemný pocit.
„Život každej komunity ľudí beží dopredu, ale občas sa kde-ktorý človek zastaví a obracia hlavu späť“, - vyjadruje sa v korešpondencii autorka. „Nám ľuďom je daný dar spomienok možno preto, že sa tak lepšie spoznávame, že sa tak lepšie hľadáme v sebe samých aj vo svojom plynúcom živote, aj v konkrétnom prostredí, kde sme sa ocitli. Moja mamička odišla veľmi skoro, mala som iba 35 rokov - mnoho dôležitého sme si nestihli porozprávať. Možno preto drieme vo mne akási podĺžnosť poďakovať sa za mnoho pekného vo svojom detstve aj touto formou. A to isté platí aj o Rumanovej. Odsťahovali sme sa, prešla som do iného prostredia, ale čo človek v ranom detstve získa, to ide s ním. Aj to čaro spoznávania sveta a života - a mne Rumanová v tomto smere dala veľmi, veľmi veľa. Čím som staršia, tým viac si to uvedomujem.“
Pani Dobroslave Luknárovej, rodenej Koričanskej, ďakujem v mene Divadelnej spoločnosti Meteorit Rumanová a dovolím si povedať aj v mene obyvateľov, rodákov i návštevníkov našej milej Rumanovej za nepopierateľný prínos do mozaiky spoznávania čara zašlých časov, za potvrdenie tvorivého kultúrneho ducha, ktorý pôsobí ako nepretržité a dlhodobé fluidum s nepopierateľným vplyvom na spoločenské cítenie každého, kto sa čo i len na chvíľu zoznámil s našou malebnou dedinou.
Milan Bališ
Divadelná spoločnosť Meteorit Rumanová