"Zabili, zabili, dvoch chlapov bez viny...“
... Spieva sa v slovenskej ľudovej balade... Nešťastie chodí po ľuďoch. 26. marca 1920 zabili v Rumanovej dvoch chlapov. Streľbou z pušky. Najprv zomrel Gašpar Konopásek, potom Ján Bališ. Dnes Je tomu už 90. rokov. Pamätníci už neexistujú. Čo sa udialo pred deväťdesiatimi rokmi, už sa nedá zmeniť.
Svet bol po prvej svetovej vojne. Ľudia zvyknutí pozerať sa násilnej a hroznej smrti priamo do očí, boli po jej ukončení plní nádejí na lepší život. Bez strachu, vojen, násilia a ponižovania. Je nepopierateľným faktom, že v Rumanovej žili vtedy ľudia, ktorým tieto atribúty neboli ľahostajné. Ľudia, ktorým záležalo na potlačení nielen svojej chudoby a neistoty, ale vo svojom konaní mysleli aj na iných, na svoje okolie. V kritickej chvíli preukázali veľkú dávku odvahy, súdržnosti a spolupatričnosti. Za tieto morálne postoje museli dvaja z nich znášať dôsledky krutého zaobchádzania až po smrť. Gašpar Konopásek a Ján Bališ. Ukázali osudovú odvahu holými rukami brániť slušnosť a pravdu.
Gašpar Konopásek, narodený 4. februára 1887, bol ženatý, otec troch malých detí. Dievčat. Na perách mu stále poletoval vtipný a optimistický úsmev. Pri rozprávaní si rád hladkal riedke červenkasté fúzy. Mal nízku svalnatú postavu. Bol veľmi pracovitý. Zomrel, brániac svojho druha!
Ján Bališ, narodený 23. júna 1883, bojoval na frontoch 1. svetovej vojny. Jeho telo bolo robustné. Bol hlavným dôverníkom robotníctva v Rumanovej počas štrajkového hnutia v hlohoveckom okrese. Preto mal byť zatknutý. Zomrel, pretože sa nedal spútať a uväzniť!
Tí chlapi, tie obete, tí si zaslúžia najvyššie pocty, pretože v svojom živote nemysleli výlučne na seba. Mysleli aj na ostatných. Ich postoje a činy to potvrdili. Za to zaplatili najvyššiu daň. Jednoznačne boli obeťami prejavov štátneho teroru.
Nechceli sa stať mučeníkmi, martýrmi, ale ich obeť ich vyniesla na tento piedestál.
Ján Bališ a Gašpar Konopásek nám zanechali jeden dôležitý odkaz. Každá, aj lokálna, história sa odvíja od dneška. Čo bude zajtra v učebniciach dejepisu, či v povedomí obyvateľov, závisí od dnešných činov každého jedného z nás. Dejiny sa píšu teraz. Nedá sa zmeniť, čo sa udialo pred tisíc, ani pred sto rokmi. Dá sa zmeniť náš postoj k tomu. Pre toho, kto má pocit, že naše dejiny sú stratené, či nehodné poznania, existuje možnosť záchrany budúcnosti tým, že dnešok ovenčí takým svojim konaním a veľkosťou, aby sa do kroník zapísal zlatými písmenami, tak ako ste sa zapísali vy, Gašpar Konopásek a Ján Bališ, ctení rumanovskí martýri.
Nech každý Rumanovčan pocíti na svoju dedinu hrdosť, vypudenú do našich sŕdc hrdinským a výnimočným postojom obetí, ale aj jej obyvateľov, v konkrétnej historickej dobe.
Česť ich pamiatke!