Do kaštieľa
(úryvok)
..........................
... Okná z našej izby smerovali do parku aj na ulicu s kostolíkom v úzadí. Omnoho bližšie bol obchod u pána Mároňa, stačilo len prebehnúť cez ulicu.
Všetko okolo mňa bolo zrazu veľké, rozľahlé, tajuplne neznáme. Pravda, bola som neraz v parku aj predtým, ale iba na prechádzke s mamičkou alebo oteckom – odteraz to všetko okolo predstavovalo zrazu môj domov, moje územie poznávania aj hier.
Prvou blízkou v parku sa mi stala hlavná cestička, ktorá sa zvažovala od dvora až k lavičke nad potokom. Lemovali ju, hlavne po pravej strane, veľké kríky, ktoré na jar nádherne kvitli – jedny na bielo, ďalšie na sýtoružovo a za nimi kvitol a voňal orgován. Za orgovánovou húštinou sa dalo prejsť k veľkej záhrade so skleníkom. Skleník bol opustený, s rozbitými sklami, ale záhrada bola vzorne udržiavaná. Jednu časť sme mali pridelenú my, ďalšiu pán riaditeľ Milo a kto ešte, už veru neviem. Vráťme sa však ku spomínanej cestičke – strážili ju veľké zvieratá z kameňa a to bolo niečo pre mňa. Ľahko sa dalo na ne vyštverať a ...cítila som sa ako odvážna jazdkyňa, ktorá uháňa niekoho zachrániť alebo pred niekým uniká. To podľa rozprávky, ktorú som si práve predstavovala.
Naľavo od cestičky sa otvárala celá šírka a krása parku s rôznymi skupinkami stromov, exotickými kríkmi, mäkkou trávou a neďaleko vysokých tehlových múrov aj s vysokánskou burinou alebo húštinou kríčia. Iste si viete predstaviť tie schovávačky, čo sme sa tam hrávali. Hovorím v množnom čísle, lebo mi čoskoro pribudli kamaráti a kamarátky, neskôr moji spolužiaci.
Za mostíkom cez potok viedla cestička ku kúpalisku a rybníku, neďaleko bolo aj volejbalové ihrisko. Chodníky v parku aj na dvore kaštieľa boli vysypané šedým štrkom – nebolo príjemné potknúť sa a padnúť naň. Vždy to bolestivo odniesli niečie, aj moje kolená. Niečie hovorím preto, lebo na chytačku sa hrávali občas aj veľkí žiaci. Celkom ako národniari na malej škole.
V jeseni sa cestičky pokryli pestrofarebným lístím a v zime zapadli snehom. V parku sa odrazu rozhostilo mäkké tajomné ticho. Pripadal mi ako zakliaty. Bavilo ma vydupávať v snehu prvé stupaje a potom kráčať späť ku kaštieľu presne po nich. Keď bol chodník dostatočne udupaný, sánky po ňom leteli rýchlo a ľahučko.
Ešte trochu o parku a kaštieli
(úryvok)
Na rozľahlom dvore pred kaštieľom dominovala kvetinová výzdoba. Veľký kruh v strede dvora bol vysadený rôznofarebnými kvetmi a lemovaný tehlami, ktoré boli našikmo zapustené do zeme. V strede kruhu kraľovalo od jari do jesene statné agáve zasadené do veľkého dreveného kvetináča. Keď sa jeseň dostala do chladnejšej a hmlistej fázy, preniesli veľkí žiaci agáve do dolnej ústrednej chodby kaštieľa, kde v pokoji prečkalo celú zimu. Pamätám si, že jednu zimu, keď boli poriadne mraziská, obalili milé agáve slamou a starou velikánskou záclonou, aby nezmrzlo.
Z dvora viedli dve velikánske kovové brány s umeleckým mrežovaním. Jednou sa vychádzalo do ulice, druhá, uzamknutá, viedla na hospodársky dvor majera. Rástol neďaleko nej velikánsky strom, mne sa zdá, že lipa, ale neviem to presne. Pod stromom stála lavička – naše obľúbené miesto na oddych. Na bočných trávnatých plochách rástlo niekoľko exotických kríkov, voňavých aj zvláštne páchnucich. Ale najzaujímavejší bol strom neďaleko hlavného vchodu do kaštieľa. Kmeňom pripomínal starého zohnutého deduška, ale jemnými ružovo-zelenými konárikmi skôr vílu v závoji, ako sa nakláňa, aby zodvihla z chodníka kamienok pre šťastie. Dnes viem, že to bola tamariška a obdiv k nej ma neopustil doteraz.
Ďalší nádherný strom – smutná vŕba – rástla v strede rybníčka na malom ostrove. Ostrov mal pravidelný tvar štvorca a v jeho uhloch rástli štíhle tuje. Ich sýtozelené ihlanové koruny nádherne kontrastovali s bledozelenou hrivou vŕby. Len si predstavte, že fúka vietor a vŕba halí raz jedny a raz druhé tuje do svojho zelenkavého a v zime okrovo-hnedkastého závoja. Celé divadlo sa matne odráža v hladine rybníčka. Nie vždy, lebo občas za slnečných dní je rybník ako veľké lesklé zrkadlo a v zime naopak sa utají pod deku z ľadu alebo huňatú snehovú perinu.
Veľakrát som túžila dostať sa na ten tajomný ostrovček. Predstavovala som si, že by tam mohli bývať víly alebo vodník so svojou rodinou. Keď v lete nastali obrovské suchá, voda z rybníka klesala a klesala, až nakoniec celkom zmizla. Zostalo iba čierno-hnedo-zelené bahno. Aj to postupne vyschýnalo a bledlo. Nakoniec začalo pripomínať pancier obrovskej korytnačky, lebo sa rozdelilo do nepravidelných šúplat pooddeľovaných od seba najprv plytkými a tenkými ryhami, neskôr boli čoraz hlbšie a širšie. Cesta na ostrovček bola voľná!
Preskackala som po tých šúplatách a vyštverala sa po strmom brehu ostrovčeka až pod konáre vŕby. Neboli zelenkavé, skôr žlté, jesenné. Pôda naokolo bola plná popadaného lístia, sem- tam spod neho vytŕčali hrubé korene stromu ako staré unavené hady. Panovalo tam také zvláštne ticho a polotma, v ktorej sa neustále rozsvecovali a zhasínali svetielka podľa toho, kade sa cez spleť listov predralo slnečné svetlo. Dotkla som sa vráskavej kôry kmeňa a moja fantázia splietala prvý rozprávkový príbeh... Keď sa rybníček opäť naplnil vodou, bolo po mojich tajných výpravách. ...
..........................